Zora Vachová
Na Grúň sme prišli s cieľom zdokumentovať, ako sa tam žije. Plánovali sme tu miestnym ponúknuť pomoc pri ich každodenných povinnostiach ako výmenu za ich príbehy. Veru, asi by sme lepšie boli pochodili cez leto, keď bolo kopec roboty na roliach a lúkach. Na začiatku našej „misie“ sa mi zdalo, že sme na Grúni snáď jediní obyvatelia. Čo sa, našťastie, nakoniec ukázalo nebyť pravdou a vďaka „zabíjačkovému obdobiu“ sme sa stihli aspoň čiastočne dozvedieť niečo o živote obyvateľov osady, o prioritách, ktoré si v ňom ctia a o ich životných postojoch.
Zhovárali sme sa okrem iného s vyše 70-ročnou pani, ktorá tu robila poštárku viac ako dvadsať rokov, s farmárom Janom, ktorý žil 25 rokov v meste, aby sa vrátil znovu k svojej mame na Grúň a s 84-ročnou pani Emíliou, ktorá tu prežila celý život. Práve osobnosť pani Emílie je niečo výnimočné, niečo, na čo človek nezabudne na druhý deň, keď sa vráti späť do svojho mestského života. Milá malá pani náhodou vyšla na chvíľu von na čerstvý vzduch, pozametať lístie, zmiesť ho z chodníka práve, keď sme išli okolo. Mávame a zdravíme ju spoza plota prekrikujúc gagot jej husí. Z diaľky nespoznala návštevníkov, tak prišla bližšie. Mali sme šťastie, zdržala sa a ochotne sa s nami rozprávala. Pani Emília nemala ľahký život. Ako dieťa chodila spolu s ďalšími asi štyridsiatimi deťmi do školy každý deň pešo tri kilometre dolu do dediny a tri zas hore. A v nedeľu do kostola až do cca 10 kilometrov vzdialenej Bošáce. Vyrazili o ôsmej ráno a vrátili sa o pol druhej. Nebolo to však pre nich nič pozoruhodné. Počas vojny bola svedkom, ako na ich pozemku zabili troch ľudí. Utekala vtedy s rodinou odtiaľ smerom k lesu, keď tam však dobehli, začalo sa strieľať tam... Pani Emília bola poslušné dieťa, nikdy rodičom neodvrávala, „nie, ako moje pravnúčatá z Londýna“. Spomenula si na jednu výnimočnú udalosť, keď krátko pred jej svadbou bola na zábave s nastávajúcim a domov sa vrátila „až“ o pol desiatej, vtedy bola pokarhaná. Svojho manžela spoznala na svadbe, kde bola jej mama variť. Takto jej chodievala mladá Emília pomáhať. „Nikdy za to nechceli peniaze. A potom zas nám prišli pokosiť.“ Samozrejme... Nasledovala jej svadba. Pri rozprávaní o nej sa pani Emílii ešte znásobil už aj tak šťastný výraz v jej očiach. Vtedy sa v nedeľu konalo „odbavovanie nevesty“, čo sme si predstavili ako „rozlúčku so slobodou“. Pytačky, požehnanie rodičov a svadba v kostole sa konala v pondelok a po nej sa konali „popravky“ - pár dní osláv. Po svadbe vychovala pani Emília šesť detí, jedno jej zomrelo. Chcela byť šička, ale nikdy nebol čas na to, aby sa zamestnala. Popri deťoch musela zvládať obriadiť dobytok a postarať sa aj o pôdu, o časť ktorej počas komunizmu prišli, stále však bolo čo robiť. Napriek tomu, že bola adoptovaná, dochovala aj svoju biologickú matku, keď bola núdza o miesto v zariadení sociálnych služieb. Pani Emília, ktorej záujmy dnes sú čítanie náboženských publikácií a počúvanie omší v rádiu, brala a berie s pokorou to, čo jej život dáva: „Nikdy som sa nesťažovala.“ A viete, že neklame. Po ťažkom dlhom živote napriek tomu, že dnes už nemá sily do práce ako kedysi a musí jej vypomáhať najmladší syn, ktorý s ňou býva, viete, že je šťastná a spokojná. Stáli sme takto s ňou vonku asi hodinu, bolo nám už zima, chceli sme sa ísť zohriať a keď sme spomenuli, že jej už musí byť zima, táto starenka, ktorá vyšla len na chvíľku von v sukni so zásterkou a v starej ružovej vetrovke zopnutej len cez stred zatváracím špendlíkom, podopierajúc sa o palicu, nám odvetila: „Nie, mne nie je zima.“ A pohladila nás svojimi žiarivými modrými očami...
Grúň a jeho ťažké životné podmienky majú svoje čaro. Presvedčili ma o tom jeho najstarší obyvatelia, ale aj ich deti, nielen tie, ktoré tu s nimi žijú, ale aj tie, ktoré prichádzajú pravidelne za nimi či už im nakúpiť, odviezť ich k lekárovi, či, ako sme teraz zažili, v „čase zabíjačiek“. Vedia totiž, že vtedy treba každú ruku a neľútostná zima už klope na dvere. Pri tejto príležitosti sa tu stretne celá rodina. A život tu im príde prirodzenejší ako kdekoľvek inde. Keď sa ich na to opýtate, bez rozmýšľania odpovedia: „Už ste niekedy počuli o niekom, kto sa za šťastím presťahoval z vidieku do mesta?“
Grúň a jeho ťažké životné podmienky majú svoje čaro. Presvedčili ma o tom jeho najstarší obyvatelia, ale aj ich deti, nielen tie, ktoré tu s nimi žijú, ale aj tie, ktoré prichádzajú pravidelne za nimi či už im nakúpiť, odviezť ich k lekárovi, či, ako sme teraz zažili, v „čase zabíjačiek“. Vedia totiž, že vtedy treba každú ruku a neľútostná zima už klope na dvere. Pri tejto príležitosti sa tu stretne celá rodina. A život tu im príde prirodzenejší ako kdekoľvek inde. Keď sa ich na to opýtate, bez rozmýšľania odpovedia: „Už ste niekedy počuli o niekom, kto sa za šťastím presťahoval z vidieku do mesta?“